HISTORIA NOVA  6 
21
Medzi najvýznamnejšie misijné skupiny patrili: už spomínaný svätý Kolumbán Starší, ktorý 
v roku 563 odišiel s 12 spoločníkmi na ostrov Iona ležiaci na západnom pobreží Škótska, 
svätý Mohonna nazývaný aj Makarius alebo Mauricius, ktorého Kolumbán Starší vyslal 
k Piktom, ďalej svätý Kolumbán Mladší s dvanástimi bratmi pôsobiacimi od roku 612 
na území Franskej ríše (dnešné Francúzsko, Nemecko), svätý Kilián s dvanástimi druhmi 
vyvíjajúci od roku 680 apoštolskú činnosť vo Fransku, svätý Eloquius kristianizujúci od roku 
680 v Belgicku, svätý Rudbert alebo Rupert od roku 700 s 12 mníchmi v Bavorsku, svätý 
Wilibrord od roku 692 vo Frízsku a svätý Forannan zdržujúci sa od roku 970 pri belgických 
hraniciach.
47
Pôsobenie írskych mníchov ako Kristových misionárov sa začalo v roku 563 misiou 
svätého Kolumbána Staršieho medzi keltskými Piktami v Škótsku, kedy bol založený kláštor 
Iona ležiaci na skalnatom ostrove pri západnom pobreží Škótska. Z tohto významného 
monastického centra potom Kolumbán Starší a jeho nasledovníci obrátili na vieru pohanských 
Piktov a v priebehu niekoľkých desaťročí rozšírili Kristovu zvesť aj ďalej, na juh, 
do anglickej Northumbrie.
48
Z Iony vyslaný biskup Aidan tu v roku 635 založil kláštor 
Lindisfarne. Z tohto ostrova na východnom pobreží Aidanovi nasledovníci Finan a Colmán 
dokončili pokresťančovanie tejto oblasti.
49
Šírenie kresťanstva írskymi mníchmi pokračovalo aj ďalej, do Mercie v strede 
Anglicka a do Essexu, medzi východných Sasov, no v tejto dobe prišli Íri do konfliktu 
s prívržencami „rímskej“ misie vyslanej do Anglicka pápežom Gregorom Veľkým. 
Benediktínsky mních Augustín tu založil cirkevné stredisko v Kente a rímski misionári 
ťanskej praxe. Išlo 
predovšetkým o otázku odlišného výpočtu termínu Veľkej Noci. Konflikt vyvrcholil 
na synode vo Whitby v roku 664. Prevahu na nej získala „rímska“ strana, ktorá aj s pomocou 
svetskej moci (Oswiu, kráľ Northumbrie sa priklonil k „rímskym“ misionárom) dosiahla, 
že vplyv a pôsobenie írskych mníchov v Anglicku sa ukončilo. Írski misionári boli z krajiny 
vytlačení a sústredili sa na činnosť na európskej pevnine.
50
Najstaršou kláštornou fundáciou na kontinente je Säckingen v Bádensku založený už 
koncom 5. storočia svätým Fridolínom, ktorý podľa všetkého založil aj kláštor v Kostnici 
47
SCHAFF, Philip. History of the Christian Church. Volume IV: Medieval Christianity. A.D. 570-1073. 1882, 
s. 59-60. [online] Dostupné na intenete: <http://www.ccel.org/ccel/schaff/hcc4.i.ii.x.html> 
48
KENNEY, ref. 2, s. 224. 
49
BULLOUGH, A. Donald. The Missions to the English and Picts and their Heritage (to c. 800). In LÖWE, 
ref. 4, s. 80-98. 
50
O priebehu kresťanskej misie medzi Piktami informuje Adamnán vo svojom živote svätého Kolumbu a Beda 
Ctihodný v Cirkevných dejinách anglického národa. 
Changing pdf to jpg on - Convert PDF to JPEG images in C#.net, ASP.NET MVC, WinForms, WPF project
How to convert PDF to JPEG using C#.NET PDF to JPEG conversion / converter library control SDK
best pdf to jpg converter for; convert pdf image to jpg online
Changing pdf to jpg on - VB.NET PDF Convert to Jpeg SDK: Convert PDF to JPEG images in vb.net, ASP.NET MVC, WinForms, WPF project
Online Tutorial for PDF to JPEG (JPG) Conversion in VB.NET Image Application
convert multi page pdf to jpg; change pdf into jpg
HISTORIA NOVA  6 
22
(Konstanz).
51
Avšak až o storočie neskôr sa kristianizačná aktivita zintenzívnila v osobe 
svätého Kolumbána Mladšieho, ktorý v roku 591 so svojimi druhmi začal kresťanskú misiu 
na území Franskej ríše.
52
Burgundský kráľ Guntram mu poskytol miesto na život 
v rozpadnutej rímskej pevnosti Annegray v pustatine pohoria Vogézy (dištrikt Haute-Saône), 
kde tento svätec založil prvý kláštor. Jeho príkladný život k nemu priviedol čoskoro mnohých 
nasledovníkov, takže sa musel poobzerať po vhodnejšom mieste na ich usadenie. Vybral si 
lokalitu vzdialenú asi 13 kilometrov na východ, rímsku pevnosť Luxovium, na ktorej troskách 
postavil so svojimi spoločníkmi slávny kláštor Luxeuil. Ani ten však nestačil pojať všetkých 
potenciálnych adeptov mníšskeho života. Kolumbán Mladší dal preto postaviť tretí kláštor asi 
6 kilometrov na severozápad odtiaľ zvaný Fontaines.
53
Pôsobenie írskych mníchov na území Franskej ríše so sebou prinieslo aj nedôveru 
a závisť domáceho kléru. Franskí duchovní útočili na Kolumbána Mladšieho z rôznych 
dôvodov,
54
no hlavne kvôli tomu, že sa pridržiaval írskeho počítania Veľkej Noci. 
Na synodách zvolaných franským duchovenstvom si biskupi presadili úplnú právomoc 
nad opátmi na území ich diecézy a odmietli írsky výpočet Veľkej Noci ako nesprávny 
a nekánonický. Kolumbán Mladší stratil aj podporu svojho svetského patróna, takže sa musel 
presunúť na iné miesto. Po dlhšom putovaní územím Galie, počas ktorého sa dostal aj 
na územie dnešného Švajčiarska, prešiel v roku 612 cez Alpy do severného Talianska, kde ho 
prijal longobardský kráľ Agilulf. Ako útočisko mu poskytol kus zeme na úpätí Apenín medzi 
Milánom a Janovom pri rieke Trebii. Tu Kolumbán Mladší založil známy kláštor Bobbio. 
Spomienkou na jeho pobyt v tomto kraji nesie dodnes mestečko San Colombano, kde sa vraj 
podľa tradície zastavil a kázal ľuďom Božie slovo.
55
51
V poslednej dobe sa však jeho írsky pôvod – už aj kvôli jeho nemeckému menu – spochybňuje. Pozri: 
MÜLLER, Wolfgang. Der Anteil der Iren an der Christianisierung der Alemannen. In LÖWE, ref. 4, s. 336-337. 
52
Poznatky o jeho živote nám sprostredkoval mních Jonáš z talianskej osady Susa autor životopisného diela 
Vita Columbani“, ktorý pôsobil v kláštore Bobbio založenom Kolumbánom. 
53
SCHÄFERDIEK, Knut. Columbans Wirken im Frankenreich (591-612). In LÖWE, ref. 4, s. 177. 
54
Vážnym dôvodom na konflikt medzi írskymi misionármi a katolíckou hierarchiou Franskej ríše bolo 
pôsobenie množstva potulných írskych kňazov a biskupov („episcopi vagantes“) vykonávajúcich svoju činnosť 
bez akejkoľvek kontroly a podriadenosti. V Írsku bolo zvykom, že biskupi vykonávali svoje funkcie bez toho, 
aby boli zaradení do cirkevnej organizácie a spravovali zverenú diecézu, ale v „diecéznej“ cirkvi na kontinente 
bola takáto prax anomáliou. KENNEY, ref. 2, s. 518. Predmetom kritiky bola aj osobitá íska prax vysluhovania 
niektorých sviatostí, napríklad krstu. Íri totiž obyčajne krstili obyčajnou, nepožehnanou vodou, čo sa priečilo 
cirkevnej praxi na kontinente. Týmto problémom sa zaoberala aj synoda na brehoch Dunaja v roku 796, podľa 
ktorej nevzdelaní duchovní (clerici illiterati) pôsobiaci ako misionári krajiny Avarov i Slovanov krstili 
namáčaním do vody bez Vyznania viery a vyhlásenia, že to robia v mene svätej Trojice. Týmito klerikmi by 
mohli byť íroškótski misionári, čo je jeden z nepriamych dokladov o ich prítomnosti i na našom území. 
RATKOŠ, Peter. Kristianizácia Veľkej Moravy pred misiou Cyrila a Metoda. In Historický časopis, 1971, roč. 
19, č. 1, s. 74. 
55
KENNEY, ref. 2, s. 188. 
VB.NET PDF File Merge Library: Merge, append PDF files in vb.net
combine various scanned images to PDF, such as tiff, jpg, png, gif PDF together and save as new PDF, without changing the previous two PDF documents at
c# convert pdf to jpg; convert pdf file to jpg on
C# PDF Convert to Tiff SDK: Convert PDF to tiff images in C#.net
PDF. Supports tiff compression selection. Supports for changing image size. Also supports convert PDF files to jpg, jpeg images. C#
convert pdf pages to jpg online; convert pdf to high quality jpg
HISTORIA NOVA  6 
23
V Kolumbánovom (Ml.) diele pokračovali aj jeho žiaci. Svätý Gál pôsobil na území 
dnešného Švajčiarska, svätý Deicolus z Lure v Burgundsku, svätý Valér z Leucone v Pikardii. 
Svätý Gál ako Kolumbánov (Ml.) nasledovník kázal Božie slovo na území Suébov 
a Alamanov (Švábov), resp. vo Švajčiarsku, v okolí Zürišského jazera a jazera Kostnica (nem. 
Konstanz). Podľa svedectva Gálovho životopisu dal tento svätec v osade Tuggen vypáliť 
pohanskú svätyňu a zahodil obraz pohanských bohov do Zürišského jazera. K podobnému 
opatreniu pristúpil aj v osade Bregenz, ktorej kostol bol znesvätený pohanskými obrazmi. Gál 
ich dal zničiť a odhodiť do Kostnického jazera.
56
V horskej pustatine pri Steinachu si 
vybudoval pustovňu, na mieste ktorej bol po jeho smrti vybudovaný kláštor zasvätený jeho 
menu: Sankt Gallen. Kláštor v Sankt Gallene však nebol írskym kláštorom, hoci v tamojšej 
mníšskej komunite boli početne zastúpení aj Íri.
57
V severozápadnej časti Franskej ríše, na území dnešného severného Francúzska 
(v Pikardii), Flámsku a v Belgicku sa írska misia uskutočňovala od začiatku 7. storočia 
v osobe spomínaného Kolumbánovho (Ml.) nasledovníka Valéra z Leucone, ďalej 
prostredníctvom mníchov Caidoca, Fricora a ich žiaka Riquiera, potom svätých Eloquia 
a Amanda, ktorý bol síce pôvodom z Akvitánie, no pripojil sa k írskemu mníšstvu a napokon 
svätého Fursu, zakladateľa kolónie írskych mníchov v Péronne („Perrona Scottorum“), ktorá 
sa stala centrom vyžarovania írskeho vplyvu v týchto končinách, a jeho brata Foillana 
fundátora kláštora vo Fosses pri Namure vystupujúceho v dokladoch ako „monasterium 
Scottorum“.
58
Pôsobenie írskych misionárov zasiahlo aj oblasť Franska. Kresťanstvo sa tu síce 
rozširovalo už skôr, nemalo však pevné korene, preto prítomnosť írskych duchovných a ich 
kristianizačná aktivita bola opodstatnená. Dokazuje to príbeh svätého Kiliána, ktorý sem 
prišiel z Írska so svojimi 12 druhmi koncom 7. storočia.
59
Dostal sa do oblasti Würzburgu, 
kde začal s povolením pápeža obracať pohanských Frankov na vieru. V tejto svojej činnosti 
bol pomerne úspešný, podarilo sa mu pokrstiť aj celú kniežaciu rodinu. Čoskoro sa však 
dostal do konfliktu s kniežaťom Gozbertom, ktorého kritizoval pre jeho manželstvo s vdovou 
po vlastnom bratovi. Gozbert dal kvôli tomu Kiliána spolu s jeho druhmi zavraždiť. Na hrobe 
mučeníkov sa čoskoro začali diať zázraky, vďaka čomu sa z tohto miesta stalo cirkevné 
56
Podrobnosti o živote a skutkoch svätého Gála nám prinášajú jeho tri životopisy. Pozri Vita Galii confessoris 
triplex. In KRUSCH, Bruno. (ed.) Monumenta Germaniae Historica. Scriptores rerum Merowingicarum IV. 
(Passiones vitaeque sanctorum aevi Merovingici). Hannoverae – Lipsiae, 1902, s. 251-256, 256-280, 280-337. 
57
MÜLLER, ref. 51, s. 340. 
58
KENNEY, ref. 2, s. 500-510. 
59
Príbeh mučeníckej smrti svätého Kiliána pozri: Passio Kiliani martyris Wirziburgensis. In LEVISON, 
Wilhelm. (ed.). Monumenta Germaniae Historica. Scriptores rerum Merowingicarum V. Hannoverae et Lipsiae, 
1910, s. 711-728. 
VB.NET Image: PDF to Image Converter, Convert Batch PDF Pages to
used commonly in daily life (like tiff, jpg, png, bitmap format in VB programming code, like changing "tif" to users are also allowed to convert PDF to other
convert pdf picture to jpg; convert .pdf to .jpg online
C# Tiff Convert: How to Convert Raster Images (Jpeg/Png/Bmp/Gif)
Give You Sample Codes for Changing and Converting Jpeg, Png RasterEdge.XDoc.PDF.dll. String inputFilePath = @"C:\input.jpg"; String outputFilePath = @"C:\output
convert pdf into jpg online; pdf to jpeg
HISTORIA NOVA  6 
24
centrum – sídlo biskupstva.
60
Pôsobenie Írov na území južného Nemecka zanechalo dodnes 
svoju stopu v slovnej zásobe. Nemecký pozdrav používaný v tejto oblasti „Grüß Gott“ má 
zrejme svoje korene v írskych kláštoroch, kde sa mnísi zdravili pozdravom: go mbeannaighe 
Dia dhuit („Nech Ťa Boh žehná“).
61
Prítomnosť írskych mníchov na území Bavorska už v 7. storočí dokazujú okrem 
viacerých náznakov – ako sú napríklad špecifické patrocíniá rozšírené v Írsku (sv. Peter, 
sv. Salvátor), úcta k svätým a pod. – aj písomné pramene. Kolumbánov (Ml.) životopisec 
Jonáš spomína, že dvaja Kolumbánovi žiaci, mnísi z kláštora Luxeuil, Agilus a Eustasius, 
napĺňajúc odkaz ich učiteľa, šírili v týchto krajoch kresťanstvo.
62
Írskeho pôvodu bol zaiste 
salzburský biskup Virgil a podľa všetkého aj biskup Rupert. Mnísi írskeho pôvodu pôsobili 
v 8. storočí v bavorských kláštoroch Chiemsee a Tegernsee. Doklady írskych vplyvov 
prejavujúcich sa v pisárskej škole svätého Emeráma v Rezne (nem. Regensburg) vedú 
k teóriám o prítomnosti írskej mníšskej komunity i v samotnom sídle bavorských vojvodov. 
Írski duchovní pôsobiaci v Bavorsku sa zaslúžili o ďalšie rozšírenie kresťanstva na východe 
a juhovýchode vojvodstva a rovnako tak medzi slovanskými kmeňmi žijúcimi v tejto oblasti 
alebo pohanskými Avarmi.
63
Kláštory, ktoré vznikli v priebehu misií írskych kristianizátorov na viacerých miestach 
západnej Európy a ktoré sa vo svojom živote riadili regulou svätého Kolumbána Mladšieho 
však čoskoro prešli na pravidlá mníšskeho života ustanovené svätým Benediktom. Viaceré 
z týchto kláštorov prijali benediktínsku regulu hneď pri svojom založení. Koncom 
11. storočia vzniklo na území Nemecka niekoľko kláštorov určených výlučne pre írskych 
mníchov (nem. Schottenklöster). Okolo roku 1072 založil Marianus Scotus (írs. Muiredach) 
v Rezne írsky kláštor svätého Petra známy ako Weih-Sanct-Peter. Jeho krajania vzápätí 
nasledovali tento príklad a pokračovali v zakladacej aktivite. V priebehu storočia vznikli 
ďalšie kláštory: svätého Jakuba v Rezne (1090), s rovnakým zasvätením vo Würzburgu 
(1134), svätého Egida v Norimbergu (1140), svätého Jakuba v Kostnici (1142), Panny Márie 
vo Viedni (1155), svätého Mikuláša v Memmingene (1168), svätého Kríža v Eichstätte (1183) 
a priorstvo v Kelheime (1231). Tieto kláštory vytvorili osobitnú kongregáciu ustanovenú 
pápežom Inocentom III. v roku 1215, na čele ktorej stál opát kláštora sv. Jakuba v Rezne ako 
60
WENDEHORST, A. Die Iren und die Christianisierung Mainfrankens. In LÖWE, ref. 4s. 319-321. 
61
Tamže, s. 325. 
62
„Eusthasius ... magistri praeceptum implere parat, ut gentes quae vicinae erant fidei pabulo aleretur ... 
ad Boias, qui nunc Baioarii vocantur, tendit ... plurimos eorum ad fidem convertit.“ IONAS, ref. 45, s. 243-244. 
63
KOLLER, Heinrich. Die Iren und Christianisierung der Baiern. In LÖWE, ref. 4, s. 365. 
XDoc.HTML5 Viewer for .NET, All Mature Features Introductions
PowerPoint: PPT, PPTX, PPS, PPSX; PDF: Portable Document Raster Image Files: BMP, GIF, JPG, PNG, JBIG2PDF in or zoom out functions, and changing file rotation
convert pdf file to jpg file; .pdf to jpg converter online
HISTORIA NOVA  6 
25
generál. Írske kláštory v Nemecku však postupom času z rôznych dôvodov upadali a boli 
prevzaté Nemcami.
64
Koniec írskeho monasticizmu na smaragdovom ostrove nastal v 12. storočí 
po normanskej expanzii do Írska. Toto územie sa stalo súčasťou Anglicka a to začalo 
presadzovať reformy aj v cirkevnej oblasti. Čoraz častejšie sa začali ozývať hlasy, ktoré túžili 
po reforme írskej cirkvi. Najmä Gerald z Walesu sa sťažoval na kláštorný úpadok írskych 
kláštorov. V roku 1142 prišla do Írska rehoľa cistercitov a to bol začiatok konca írskeho 
monasticizmu. 
Reformné snahy írskej cirkvi sa docielili presadením kontinentálneho monasticizmu. 
Definitívny zánik írskeho monasticizmu nastal po dvoch cirkevných synodách v polovici 
12. storočia – v Ráith Bresaile v roku 1111 a v Kellse v roku 1152, kedy sa v Írsku presadilo 
diecézne zriadenie podľa rímskeho vzoru. Írsky monasticizmus, ktorý organizoval írsku 
cirkev od raného stredoveku, bezpodmienečne zanikol. 
Origins of Irish Monasticism and Christianisation Activities of Irish Monks 
Christian faith has been always typical for residents of the Emerald Isle. Even today, the Irish belong 
to nations with the most developed religious sentiment. However, the origins of Christianity on this 
island are, paradoxically, not so clear and obvious. Because of its insular position, Ireland was 
predestined for different development in comparison with the European continent, not only in the 
secular sphere but especially in the spiritual sphere. We are talking about the so-called Irish 
monasticism whose formation is associated with the name of the greatest Irish saint, St. Patrick. 
Monasticism is a term for monastic movement whose members live in a hermitical way and this 
lifestyle consists mainly of prayers and work. This paper consists of two parts. In the first part, the 
attention is drawn to the origins of the Irish monasticism, its typical features and differences from 
monkhood in the continent. Except for St. Patrick, we also focus on some other great Irish saints of 
that period. The second part is aimed at Irish missions directed at the territory of Scotland and England 
and at the European continent, which was spiritually decimated after the migration of pagan nations. 
By means of monastery establishment and christianisation, Irish and Scottish monks sought to uplift 
Europe spiritually. 
Keywords: Ireland, Irish monasticism, St. Patrick, Irish saints, particularities of the Irish monkhood, 
Irish missions, 1
st
(390) – 12
th
century 
http://www.fphil.uniba.sk/index.php?id=historia_nova 
SOFKOVÁ, Jana. Začiatky írskeho monasticizmu a kristianizačná činnosť írskych mníchov. In Štúdie 
o dejinách. Historia nova 6. [online] Bratislava : Stimul, 2013, s. 11-25. Dostupné na internete: 
<http://www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/ksd/Hino6.pdf> 
64
KENNEY, ref. 2, s.617-618. 
HISTORIA NOVA  6 
26
Počiatky vlády Anjouovcov v Uhorsku 
Vladimír Vlasko 
Ak chceme v dostatočnej miere objasniť okolnosti príchodu a etablovania sa 
Anjouovcov v Uhorskom kráľovstve ako panovníckeho rodu, treba si uvedomiť závažnú 
skutočnosť, že ich nároky sa nezačínajú smrťou Ondreja III. ako posledného mužského 
potomka arpádovského rodu, ale siahajú takmer štyri desaťročia hlbšie do minulosti. Prvé 
anjouovské plány, od ktorých sa neskôr odvíjali všetky snahy na získanie vplyvu v oblasti 
stredoeurópskeho regiónu, sa zrodili na slnečnej Sicílii. Základným podkladom pre ich 
úspešné naplnenie, bola uhorsko-anjouovská zmluva, uzavretá ešte v roku 1269, v čase keď 
stál na čele Neapolského kráľovstva Karol I. Tento ambiciózny panovník sa všemožne 
usiloval rozšíriť si svoj mocenský rádius ďalekosiahlymi plánmi uberajúcimi sa zo špičky 
apeninskej čižmy smerom do strednej a juhovýchodnej Európy. Karol I. Sicílsky ako 
zakladateľ neapolskej vetvy anjouovskej dynastie bol kľúčovou postavou, ktorá stála 
pri samom zrode týchto veľkolepých plánov a ktorá položila základy zahraničnej dynastickej 
politiky, na základe ktorej si mohli budúce pokolenia neapolských Anjouovcov nárokovať 
svoje nástupníctvo v Uhorskom kráľovstve. Po zdôraznení tejto skutočnosti považujeme 
za nevyhnutné objasniť aj samotné pohnútky, ktoré ho viedli k uplatňovaniu tejto politiky. 
K tomu je však potrebné načrieť ešte hlbšie do minulosti. Zmyslom tejto štúdie však nie je 
vyratúvanie všetkých faktov o genealógii Anjouovského rodu od svojich počiatkov,
1
ale vystihnutie toho podstatného, čo priamo kreovalo a ovplyvňovalo jeho úsilie o rozšírenie 
svojej domény z rodného Francúzska ďalej na juh. Aktivity Karolovej mocenskej expanzie 
možno rozdeliť do troch rovín – politicko-diplomatickej, sobášnej a vojenskej. Naša 
pozornosť sa bude zameriavať predovšetkým na tie, ktoré sa týkali zápasu pápežskej kúrie 
s hohenštaufovskou dynastiou o Sicílske kráľovstvo. Anjouovská Sicília zohrala o niekoľko 
rokov neskôr významnú úlohu akéhosi nástupného priestoru k ďalšej expanzii Anjouovcov 
smerom do strednej a juhovýchodnej Európy. 
Karol, gróf z Anjou a Provence bol najmladším synom francúzskeho kráľa Ľudovíta 
VIII.
2
Doménu Anjou
3
získal Karol až neskôr, po smrti svojho staršieho brata Jána.
4
1
Celistvý vývoj rodu obsahuje geneaologická práca: WERTNER, Moriz. Anjou. Genealogische Skizze. Wien : 
Herald. Ges. Adler, 1884. 
2
Ľudovít VIII. mal spolu s Blankou Kastílskou päť synov: neskorší kráľ Ľudovít IX. Svätý (1214 – 1270), 
Róbert, gróf z Artois (1216 – 1250), Alfonz, gróf z Poitiers a Toulouse (1220 – 1271), Ján, gróf z Anjou 
(†1232), Karol, gróf z Anjou a Provence (1227 – 1285 [pohrobok]). EHLERS, Joachim – MÜLLER, Heribert – 
SCHNEIDMÜLLER, Bernd. Francouzští králové v období středověku. (Prel. Milan Churaň a Jiří Ohlídal) 
Praha : Argo, 2003, s. 169. 
HISTORIA NOVA  6 
27
Pre lepšie pochopenie pomerov, za ktorých bol Karol dosadený pápežskou kúriou 
do Sicílskeho kráľovstva, považujeme za potrebné priblížiť udalosti a rozhodnutia, ktoré padli 
v tom i v uplynulom čase vo Francúzsku a v pápežskom štáte. Vzťahy Karolovho brata, 
francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. k pápežstvu boli v tomto období veľmi dobré. Súviselo to 
hlavne so snahou kúrie nájsť podporu proti kacírom v Languedoku a získať ochranu 
pred ctižiadostivými plánmi anglického kráľa. Ale pápežstvo potrebovalo francúzsku pomoc 
nielen v boji s kacírmi. V tej dobe sa stále hrozivejšie vyvíjali vzťahy s cisárom Fridrichom 
II., ktoré boli v minulosti už veľakrát napäté.
5
Pápež Gregor IX., ako aj jeho nástupca 
Innocent IV. chceli podlomiť hohenštaufovské postavenie v Sicílskom kráľovstve 
a Rímskonemeckej ríši, odkiaľ bol stále viac ohrozovaný cirkevný štát a tým aj zvrchovanosť 
pápežskej moci. Ľudovít IX. sa usiloval udržiavať dobré vzťahy s obidvoma stranami, čo sa 
mu pomerne darilo. V roku 1245 sa však spor vyhrotil do krajnosti, pretože Innocent IV. 
prehlásil na koncile v Lyone cisára za zosadeného. Bolo pochopiteľné, že preto ihneď 
prepukol prudký boj, súvisiaci s cisárovou i pápežovou snahou získať na svoju stranu 
francúzskeho kráľa. Ten sa však správal aj naďalej zdržanlivo. Vzhľadom na jeho neutralitu 
sa nám javí neskoršia politika kúrie, t. j. nahradenie hohenštaufského panstva na Sicílii vládou 
Anjouovcov, ako logický motivačný stimul, ktorým si chcel pápež získať podporu Ľudovíta. 
Nie je cieľom tejto štúdie sa ďalej podrobnejšie zapodievať udalosťami týkajúcimi sa 
súperenia viacerých kráľovských dynastií vtedajšej Európy, ktoré chceli zasadnúť 
na uprázdnený trón Sicílsko-Neapolského kráľovstva.
6
Je však potrebné uviesť, 
že v tomto niekoľko rokov trvajúcom diplomatickom zápase zvíťazil Karol z Anjou, ktorý bol 
6. januára 1266 korunovaný v lateránskej bazilike za kráľa Sicílie.
7
3
Snahy o pripojenie grófstva Anjou ku Francúzskému kráľovstvu započal už v roku 1202 Karolov starý otec 
kráľ Filip II. August. Tento proces však doviedol do úspešného konca až Karolov otec Ľudovít VIII. v roku 
1214. EHLERS – MÜLLER – SCHNEIDMÜLLER, ref. 2, s. 154, 164. 
4
Podľa závetu Ľudovíta VIII. z roku 1225 bolo prerozdelenie korunných domén nasledovné: Artois pre Róberta 
(1237), Poitou pre Alfonza (1241) a Anjou s Maine pre Jána, zosnulého v roku 1232. Karol ju po ňom obdržal až 
v roku 1246. FERRO, Marc. Dějiny Francie. (prel. Jitka Matějů a Doubravka Olšáková) Praha : Lidové noviny, 
2006, s. 63. 
5
Základné príčiny rozporu, ktorý svojím polemickým násilím niekedy prevyšoval aj spor medzi Henrichom IV. 
a Gregorom VII., nespočívali iba v tradičných názorových rozdieloch medzi cisárstvom a pápežstvom, 
ale vyplývali predovšetkým z pápežovej povinnosti brániť duchovné a hierarchické dedičstvo ustanovené 
Inocentom III. ako aj zo snahy zabrániť prípadnému územnému obkľúčeniu rímskej cirkvi zo strany panovníka, 
ktorý okrem nemeckej a sicílskej koruny mal aj korunu cisársku a otvorene sa usiloval o kontrolu nad mestami 
v severnej Itálii. Politické rozhodnutia Fridricha II. ohrozovali princípy univerzálnej nezávislosti a suverenity 
cirkvi. Najmä toto znepokojovalo pápežstvo, ktoré sa sofistikovanými právnymi a sémantickými elaborátmi 
snažilo vymedziť hranice moci Fridricha II. GALASSO, Giuseppe (ed.). Storia d’Italia. Vol. III. Il Mezzogiorno 
dai Bizantini a Federico II. Torino : Utet, 1983, s. 703-704. 
6
K tomu podrobnejšie pozri HERDE, Peter. Karl I. von Anjou. Stuttgart – Berlin – Köln – Mainz : Verlag 
W. Kohlhammer, 1979, s. 34-47. 
7
Tamže, s. 47. 
HISTORIA NOVA  6 
28
Po oboznámení sa s vývojom postupného šírenia anjouovského vplyvu, ktorý sa nám 
žiadalo uviesť najmä z dôvodu lepšieho ozrejmenia si okolností, za ktorých sa Anjouovci 
ť ich úsiliu o získanie 
hegemónie aj v tejto časti Európy. Ako sme už vyššie spomenuli, dôležitá bola pre Karola I. 
najmä oblasť Balkánu, ktorý predstavoval „odrazový mostík“ v pokračovaní jeho výbojnej 
politiky proti obnovenému Byzantskému cisárstvu.
8
Okrem predstavy nadobudnutia 
územných ziskov v tejto časti Európy bola pre Karola nesmierne lákavá aj vízia ovládnutia 
Konštantínopola, ktorý bol významným miestom križovania obchodných ciest zásobujúcich 
Európu orientálnym tovarom z Blízkeho i Ďalekého východu. Zachovanie vzájomného 
výmenného obchodu medzi obidvoma stranami bolo pre Karola strategicky dôležité: „... (My) 
Karol vydali sme Vám v nariadeniach listinu, aby ste bez našej osobitnej patentnej listiny 
nedovolili žiadnym ľudom, aj keby mali pri sebe listiny našich úradníkov, vyplávať 
z kráľovstva po mori; pretože nebolo naším úmyslom zakázať vykonávať našim verným 
a oddaným obchodníkom ich dovolené obchody, predovšetkým keďže z toho by vyplývala 
nepriazeň nášho dvora, nariaďujeme Vašej spoľahlivosti, aby za neprotirečenia tohto 
spôsobu (spomínaného) nariadenia, ste dovolili, že akékoľvek povolené tovary sú skrze týchže 
kupcov, chcejúcich po mori vykonávať vyvážanie (tovarov) kam budú chcieť z tejto strany 
kráľovstva, pozdĺž a blízko Pisy až do zeme Palaiologovcov a do krajín proti nám 
rebelujúcich, vyvážané prostredníctvom nich z prístavov podliehajúcich pod Vašu právomoc, 
po dani zaplatenej a stanovenej zákonom stanoveným právom dvora pre tieto tovary. ... Dané 
vo Fogii, 5. apríla 1269“.
9
V tomto zápase našiel Karol I. cenného spojenca v osobe 
uhorského kráľa Štefana V., ktorý sa taktiež nachádzal v nepriateľskom tábore voči cisárstvu. 
Vzájomným spojenectvom si mali jeden druhému dopomôcť pri naplnení svojich cieľov. 
Zavŕšením anjouovských snáh, vyvíjajúcich sa v tomto smere, bola uhorsko-anjouovská 
zmluva uzavretá v roku 1269. V slávnostnom dokumente sa deklaruje, že má byť dôsledným 
8
Pád latinského cisárstva v roku 1261 považoval Karol z Anjou za vhodnú príležitosť na preniknutie 
do východného Stredomoria. Právne svoj nárok podoprel dohodou so zosadeným Balduinom II., uzavretou 
za asistencie Klementa IV. 27. mája 1267 v meste Viterbo, ktorá predpokladala znovudobytie a následne 
rozdelenie cisárstva. Karol mal ovládnuť Moreu, Epeiros, Korfu a tretinu všetkých ďalších území, ktoré budú 
získané. DRŠKA, Václav – PICKOVÁ, Dana. Dějiny středověké Evropy. Praha : Skřivan, 2004, s. 272. 
9
„... Karolus ... litteras vobis dederimus in mandatis ut nullos homines exire de Regno per mare quantumcumque 
litteras nostrorum officialium portarent sine specialibus nostris patentibus litteris aliquatenus permittatis, tamen 
quia intentionis nostrae non exstitit interdicendi licentiam mercatoribus fidelibus et devotis nostris negotiationes 
eorum licitas exercendi, praesertim cum ex hoc incommodum nostrae Curiae resultaret, fidelitati vestrae 
praecipimus quatenus non obstante mandato huiusmodi merces quaslibet licitas deferendi per mare 
per mercatores eosdem exercere volentes quo voluerint citra Regnum praeter apud Pisas et ad terram Paleologi 
nec non ad terras nostrorum rebellium, de portibus iurisdictionis vestrae soluto per eos debito et statuto iure 
Curiae pro eisdem mercibus extrahi permittatis. ... Datum Fogia quinto Aprilis.“ DEL GIUDICE, Giuseppe 
(ed.). Codice diplomatico del Regno di Carlo I. e II. d’ Angio. Vol. 3. Napoli : Stabilimento Typogr. Michele 
d’Auria, 1902, s. 51-52, č. 21. 
HISTORIA NOVA  6 
29
naplnením dohôd a zmlúv trvalého priateľstva i podpory obidvoch strán. Zároveň sa 
zúčastnené stránky dohodli, že si budú navzájom poskytovať radu, pomoc a podporu 
v prípade vonkajšieho ohrozenia, a taktiež, že ani jedna zo strán neuzavre mier alebo prímerie 
s nepriateľom, bez rady a súhlasu druhého partnera.
10
Zo strany Karola I., išlo predovšetkým 
o preventívny krok, ktorým si hodlal zabezpečiť záruku, že v prípade konfliktu s obnoveným 
cisárstvom bude uhorský kráľ stáť na jeho strane a nezasiahne do boja o Balkánsky polostrov. 
Ako protislužbu mal Karol pomôcť Štefanovi pri presadzovaní svojich záujmov v Dalmácii. 
V roku 1270 došlo v zmysle už spomínanej anjouovsko-uhorskej dohody k dvojitému 
zasnúbeniu Karola, salernského princa (neskoršie Karola II. Krivého) syna Karola I. s dcérou 
uhorského kráľa Štefana V. Máriou
11
a Štefanovho syna Ladislava (neskoršie Ladislava IV. 
Kumánskeho) s Karolovou dcérou Izabelou. Svadobné zmluvy vytvorili právny podklad 
pre nástupnícke právo Anjouovcov po Arpádovcoch. Na tomto príklade možno jasne vidieť, 
akú významnú úlohu zohrala Karolova sobášna politika
12
pri jeho územnom expandovaní. 
10
Karolus universis fidelibus ecclesiae per has patentes litteras omnibus volumus esse natura tam praesentibus 
quam futuris quod nos confidentes de prudentia venerabilis et religiosi viri, Bernardi abbatis honorabilis 
monasterii Casinensis et nobilis baronis Amelii de Curbano et magistri Bernardi de Brulio dilectorum 
familiarium, consiliariorum et fidelium nostrorum et plenam fiduciam optinentes, facimus, constituimus 
et ordinamus eos procuratores nostros et nuntios speciales ad tractandum faciendum et complendum ... pacta 
et conventiones amicitiae perfectae et iuvaminis de uno ad alium cum magnifico et illustri principe domino 
Stephano dei gratia rege Ungariae duce Transilvaniae et domino Cumanorum carissimo amico nostro ... 
et eodem modo dictus dominus rex Ungariae teneatur nobis in omnibus et per omnia contra praedictos superius 
nominatos et alios inimicos nostros dare consilium, auxilium et iuvamen et eis facere vivam guerram bona fide, 
et non facere treugam, vel pacem vel guerram retroductam cum eis vel aliquo ipsorum absque nostro consilio 
et consensu, dantes dictis procuratoribus nostris vel duobus ex eis plenariam potestatem faciendi praedicta 
omnia et alia pertinentia ad praedicta cum ipso domino rege sicut ipsi domino regi et ipsis procuratoribus vel 
duobus ex eis videbitur expedire et iurandi in anima nostra praedicta attendere et servare sicut ipse rex iurabit 
eis recipientibus nostro nomine attendere et observare salva semper fide qua uterque tenentur sanctae Ecclesiae 
Romanae ...“. DEL GIUDICE, ref. 9, s. 136-138, č. 81. 
11
Samotnému aktu zasnúbenia predchádzala čulá diplomatická aktivita vyvíjaná tak zo strany neapolského, 
ako i uhorského kráľa: „... Universis Iustitiariis et officialibus ad quos litterae istae pervenerint. Cum venerabilis 
et discretus vir magister Listus nuntius et clericus regis Ungariae, pro magnis, expressis et arduis negotiis ipsius 
domini regis Ungariae ac serenissimi domini regis Siciliae, ad ipsius domini regis in Siciliam praesentiam 
accedat et ipsum decenti honore nos deceat honorare deputavimus ad adducendum eundem nuntium magistrum 
Raynerium de Florentia eiusdem domini regis Siciliae notarium et fidelem. ...“ Tamže, s. 239, č. 141. 
Stephanus quintus, filius Belae quarti, successit patri in regnum et regnavit annis duobus genuitque filium 
Ladislaum et filiam Mariam, quae fuit data in matrimonium Carolo Claudo regi Siciliae, filio videlicet Caroli 
Magni, ex qua genuit Carolum Marcellum, qui quidem Carolus Marcellus genuit postea Carolum Parvum, quem 
postea Carolum Parvum Hungari vocaverunt ... GOMBOS, A. Franciscus (ed.). Catalogus fontium historiae 
Hungaricae aevo ducum et regum ex stirpe Arpad descendentium ab anno Christi DCCC usque ad annum 
MCCCI. (Codex Knauzianus) II. Budapest : Academia litterarum de sancto Stephano rege, 1937 – 1938, s. 990. 
12
Podľa staršej historickej literatúry sa sobášna politika Anjouovcov neobmedzovala iba na územie Uhorska. 
Údajne ešte predtým, ako bola podpísaná zmluva s Arpádovcami z roku 1269, bol za asistencie pápežskej kúrie 
dojednávaný aj sobáš s Přemyslovcami. Pápež Klemens IV. sa usiloval týmto návrhom sobáša uviesť 
do príbuzenského vzťahu neapolského princa s niektorou dcérou Přemyslovcov. Pápež vo svojich sobášnych 
plánoch však zašiel ešte ďalej, keď uvažoval aj nad tým, že by si už ovdovený Karol I. zobral za manželku 
brandenburskú neter českého kráľa. Akékoľvek rokovania v tomto smere však narazili na nedostatok ochoty 
Přemysla II. ŠUSTA, Josef. Soumrak Přemyslovců a jejich dedičství. České dějiny II., 1. Praha : Jan Laichter, 
1935, s. 53. 
HISTORIA NOVA  6 
30
Z manželstva Karola II. a Márie sa narodil v roku 1271 syn Karol Martell ako prvé 
zo štrnástich detí.
13
Po násilnej smrti uhorského kráľa Ladislava IV. sa v roku 1290 rozpútal dlhý, 
niekoľko rokov trvajúci zápas Anjouovcov o uznanie svojich nástupníckych práv v Uhorskom 
kráľovstve. Bola to práve vyššie uvedená Mária Uhorská, sestra Ladislava IV., 
ktorá na základe príbuznosti s nebohým kráľom vystúpila ako prvá so svojimi nárokmi 
na uprázdnený uhorský trón v prospech syna Karola Martella. Oprávnenosť jej nárokov bola 
legitímna a právne podoprená uhorsko-anjouovskými zmluvami podpísanými v roku 1269. 
Karol II. z Božej milosti kráľ Jeruzalema (a) Sicílie ... a Mária kráľovná tých istých 
kráľovstiev a Uhorska ... z tej istej milosti ... ustanovujeme, určujeme a menujeme Vás 
všetkých (vyslancami) ... do krajín nášho kráľovstva Uhorského, na žiadanie, získanie 
a prijatie sľubu a prísahy vernosti v (našom) mene a v prospech našej strany od ľudí 
uvedeného nášho kráľovstva Uhorského ... . Samé kráľovstvo bolo rozumne prisúdené nám 
ako najbližším v stupni príbuznosti, podľa toho, ako je tu plnšie obsiahnuté v (spísanej) listine 
vyhotovenej pod našimi pečaťami. Ak by sa, pravda, dosiahlo, že preláti, baróni, šľachtici 
a iní z tohto uvedeného kráľovstva Vám vykonali sľub a prísahu vernosti v mene a v prospech 
našej strany, ako sú viazaní a majú povinnosť, veríme, že horlivosťou vzniknutej lásky, ktorú 
majú a oč
ľovnej, ktorá sme z priamej 
kráľovskej línie, a Vám nariaďujeme, zverujeme a ukladáme, aby bolo rovnako postarané 
pokiaľ ide o riadenie, vládu a spravovanie uvedeného kráľovstva Uhorského, zaiste v našom 
mene spravovania, riadenia a vládnutia a v prospech našej strany cez nás a týchže alebo 
cez Karola (Martella), nášho prvorodeného, ktorý je v tých krajinách bližší (nástupca) ...“
14
Úspešné realizovanie anjouovských nástupníckych plánov v Uhorsku sa však výrazne 
13
Rex Carolus secundus habuit in uxorem Mariam, filiam regis Ungariae, quae postea patri successit in dicto 
regno Ungariae, et dictus rex habuit ex ea XIV filios, novem mares et quinque faeminas. Primus fuit Carolus 
Martellus princeps Salernitanus et honoris Montis S. Angeli dominus, qui coronatus fuit in regem Ungariae 
viventibus patre et matre. II. – Sanctus Ludovicus episcopus Tholosanus. III. – Dominus Robertus dux 
Calabriae. ...“ GOMBOS, ref. 11, s. 994. K tomu pozri aj WERTNER, ref. 1, s. 5. 
14
Karolus secundus Dei gratia Rex Jerusalem, Siciliae ... et Maria eorundem regnorum et Ungariae regina ... 
eadem gratia ... constituimus, ordinamus et facimus, vos omnes ... ad partes regni nostri Ungariae, 
(ad) petendum, requirendum et recipiendum nomine et pro parte nostra homagia et sacramenta fidelitatis 
ab hominibus dicti regni nostri Ungariae ... . Regnum ipsum ad nos tanquam ad proximiorem in gradu nuper sit 
rationabiliter devolutum, prout in procuratoriis sub sigillis nostris inde confectis plenius continetur. Verum si 
contingat quod praelati, barones, nobiles et alii dicti regni huiusmodi homagia et fidelitatis sacramenta, vobis, 
nomine, et pro parte nostra praestent ut tenentur et debent quod verisimiliter credimus et innate dilectionis 
ardore, quem ipsi omnes ad nos praefatam reginam, quae de recta sumus regali linea habent et habere 
sperantur volumus vobisque committimus et mandamus ut in administratione, regimine et gubernatione praedicti 
regni Ungariae persistatis quousque per nos, aut Karolum primogenitum nostrum qui partibus illis vicinior est 
adpresens ...“. Regest listiny vydanej 21. septembra 1290. MINIERI, Riccio C. Genealogia di Carlo II. d’ Angiò 
Re di Napoli. In Archivio storico per le province Napoletane, roč. 8, 1883, fasc. 1, s. 22. 
Documents you may be interested
Documents you may be interested